Bolo by však vystúpenie Británie z EÚ fatálnym omylom? Poškodilo by ju to? Ani nie. Samozrejme neznalosť dôsledkov takejto zmeny vzbudzuje v ľuďoch obavy a tým aj odmietavé reakcie, ktoré isto zaznejú aj v médiách. Ale v podstate sa život Britov veľmi nezmení. Británia je oveľa menej integrovaná ako iné krajiny EÚ. Nie je v Schengene, nemá euro. Podmienky pre biznis sa nezmenia (ibaže by EÚ z pomsty zaviedla clá voči Británii, či ďalšie ochranárske opatrenia), rovnako ako pohyb kapitálu a ľudí. Rozdiel v živote bežných Britov bude minimálny. Dokonca sa môžu stať magnetom pre ľudí, ktorý chcú zostať v Európe, ale budú chcieť ochrániť svoje majetky a budú mať plné zuby euroblbostí. Koniec koncov Nóri ani Švajčiari nie sú v EÚ a darí sa im.
Britániou jej výstup z EÚ veľmi neotrasie, hlavne ak zostane členom EHP. No čo to spraví s EÚ? Oveľa viac to poškodí imidž Bruselu, než Londýna. Vystúpila významná krajina, čo do sveta vyšle signál, že EÚ nie je tak úspešný projekt, ako sa doteraz zdalo. Svet sa začne pýtať, či sa EÚ nezačala rozpadávať? Či nie je ohrozená stabilita EÚ? Či ekonomické problémy sa ešte viac neprehĺbia. Faktom je, že EÚ už nastúpila na cestu vnútorného rozkladu, či sa nám to páči alebo nie. Dôvodov na rozklad je mnoho. Prehnaná centralizácia, prebujnená byrokracia, pokrivená solidarita, množstvo obmedzujúcich regulácií, nadmerný a neefektívny transfer financií, nedodržiavanie pravidiel, nevymáhateľnosť sankcií za ich porušenie, atď. Otázkou zostáva len to, čo s tým rozkladom mieni Európa urobiť.
Nekonečné nočné rokovania v Bruseli už nestačia. Politikom, biznisu, ani bežným ľuďom. To množstvo faktorov, ktoré rozkladajú EÚ je tak veľké, že udržať pokope EÚ bez zásadnejších reforiem nebude možné. Tie sú však v dnešnej Európe len ilúziou. Skúste si predstaviť, že by Francúzsko súhlasilo so znížením (nie so zvýšením) dotácie pre poľnohospodárov tak, aby sa vyrovnali platby v celej EÚ. Preto je potrebné nájsť cestu mimo rokovačiek v Bruseli. Je to rovnako nezmyselné ako rokovania československej delegácie v Moskve po auguste 1968. K tomuto záveru veľmi skoro dospeje aj Cameron.
Cestou je dvojrýchlostná Európa. No nie tá verzia, ktorú poznáme z bruselských večierkov. Vyhadzovať z EÚ, či eurozóny jej členov a vytvoriť akúsi skupinu looser-ov je dosť ponižujúce, čo by prinieslo Európe len ďalšie zbytočné napätie. Navyše orezaná únia by bola funkčne rovnaká, s minimálnymi zmenami voči dnešku. Rozdiel by bol len v množstve peňazí na prerozdeľovanie, keďže bohatší blok by už nedotoval chudobnejšie krajiny. Krajiny únie, ktoré majú problémy s euro- byrokraciou, centralizmom a pod. by si veľmi nepomohli, aj keby zostali v klube zatiaľ bohatých. Ak sa Európa urýchlene nezreformuje, ľudia z iných svetadielov k nám budú chodiť presne kvôli tomu, prečo my chodíme dnes do Grécka. Nie pre biznis, vzdelanie, vedu, ale poobzerať si historické pamiatky a ísť na dovolenku. Európa voči svetu zaostáva a nie je to vinou krízy!
Cesta je vo vytvorení dvoch únií postavených na rôznych základoch. Doterajší model nemá alternatívne riešenie. Model silného byrokratického centra vs. nový decentralizovaný model s koordinačnou a kontrolnou funkciou ústredného úradu. Dnešnú vynucovanú finančne nákladnú solidaritu vs. dobrovoľnú solidaritu v prípade núdze. Socialisticko-korporativistický typ hospodárstva, vs. kapitalistický. Základom toho riešenia nie je vytvorenie únie chudobných a únie bohatých, ale únií dvoch koncepcií fungovania spoločenstiev štátov, ktoré si konkurujú a tým sa vzájomne podnecujú k pokroku.
Súťaživosť medzi dvoma úniami by prospela obom celkom, tak ako prospela súťaživosť medzi Slovenskom a Českom po rozdelení Československa. Slabšia únia sa bude musieť doťahovať na tú silnejšiu vlastnými silami. Už nebude môcť pohodlne čakať na dotácie z Bruselu. Dotácie niekde pomohli, inde práve naopak, pribrzdili vývoj. No rozhodne nevyrovnali životnú úroveň krajín EÚ tak, ako sa to očakávalo. Namiesto iniciatívy a invencie pre tvorbu niečoho nového, sa v dnešnej EÚ iniciatíva a invencia používa na to, ako získať čo najviac peňazí z eurofondov. To sa musí zmeniť. Ak slabšie štáty nedajú do svojho rozvoja viac energie ako tie silnejšie, zostanú zaostalými a v tom im nepomôže žiadna supersolidarita z Bruselu.
Kríza a problémy Európy nie sú zažehnané. A to napriek presviedčaniu z Bruselu, či uja Fica. Dlhy stále rastú, ekonomika nemá dôvod rásť, euro-infúzia ECB umelo drží pri živote niektoré banky, ktoré už mali skrachovať, nároky na sociálne systémy ďalej narastajú a ruinujú rozpočty, socialistická politika upadajúceho Francúzska bude naďalej znásilňovať EÚ, proste aktuálny kľud na dlhopisovom trhu neznamená koniec krízy, len malú prestávku.
Je potrebné začať vážne rokovania o novej architektúre EÚ. Mali by ich začať politické strany naprieč Európou, ktoré sú schopné sa odpútať od eurosolidarity, centralizácie, eurodotačných princípov fungovania hospodárstva a pod. Mali by tak urobiť predovšetkým štáty severu a strednej Európy. Tieto by sa vedeli dohodnúť na viac slobody, súťaživosti a pravidlách, ktoré by sa aj dodržiavali. EÚ dostala ešte trochu času, aby vymyslela, ako sa dostať trvale z problémov. Nepremrhajme ho!