Prečo grécka cesta cez Eurovaly nevedie

Autor: Peter Frasch | 29.6.2011 o 8:20 | (upravené 29.6.2011 o 13:49) Karma článku: 9,75 | Prečítané:  2131x

Systém eurovalov (EFSF) je principiálne zlý. Namiesto pomoci prekonať krízu, ju ďalej rozširuje, dokonca aj do relatívne zdravých krajín a prehlbuje krízu v problematických krajinách. Systém je totiž nastavený tak, že umožňuje poskytovať úvery aj krajinám, ktoré ich nevedia splatiť. A to na základe politického rozhodnutia! Takto sa cez euroval zbytočne zadlžujú aj ďalšie krajiny a problémy sa len ďalej prehlbujú.

Euroval, teda syndikovaný úver krajín tretej krajine, má pomôcť v prípade, keď z nejakého dôvodu dlh krajiny prerastie únosnú mieru. Hovoriť o solidarite s postihnutou krajinou sa dá len vtedy, ak úver pomôže. Ak v čase poskytovania úveru viem, že ho dlžník nebude vedieť splatiť, o solidarite nemôže byť ani reč. Je to čistá dotácia! Ako rozlíšime solidaritu od dotácie? Úver zadĺženej krajine je solidárny vtedy, ak sa do dlhov dostala z dôvodu „chyby v systéme“. Teda v krajine sú dobre nastavené zákony, podporujú ekonomiku, vysoký životný štandard obyvateľstva, obmedzujú nehospodárnosť a pod. Avšak niekde nastala chyba, nejaký politik, či úrad zle rozhodol čo spôsobilo dlhy. Takáto krajina sa dostane z dlhov aj sama, no v rámci solidarity jej pomôžeme, aby sa z dlhov dostala rýchlejšie. No v momente, kedy chceme pomôcť krajine s „chybným systémom“, úver sa mení na dotáciu. Dlhy sa nakopili kvôli dlhodobo zle nastaveným zákonom, či ich systematickému obchádzaniu alebo nevynucovaniu a nie chybe úradu! Z chyby sa dá poučiť a následne zdokonaliť systém, čo je omnoho jednoduchšie, ako reformovať chybný systém. Čo z toho vyplýva? Že úver Írsku bolo správne rozhodnutie, úver (o chvíľu úvery) Grécku bolo chybné rozhodnutie a rozhodnutie o úvere Portugalsku je otázne. Írsko urobilo zlé rozhodnutie, vláda nechala prerásť úverový biznis svojich bánk nad možnosti krajiny. Úverový trh sa v krajine prehrial, úverová bublina sa stala tak veľká, že praskla. Vláda prebrala dlhy bánk, aby sa bankový systém Írska nerozpadol. (Otázkou je, či by sa rozpadol, ak by nechali skrachovať problematické banky). Avšak írska ekonomika má zdravú štruktúru a vie si na seba zarobiť a teda za určitý čas splatiť svoje dlhy. Navyše problémy v Írsku priamo spôsobili banky a nie vláda. Vina vlády je v zlýhaní regulácie bánk. V prípade Írska sa jedná o chybu v systéme. Aby Írsko nezničila úverová/úroková špirála, dostalo úver. Úverom získalo čas, kým bude pretrvávať nedôvera finančných investorov a kým si nezarobí na splatenie dlhov. Euroval je teda pre Írsko prínosom a Eurozóna je s Írskom solidárna! No, ale prečo úver Grécku je dotáciou a prehlbuje krízu v celej Európe? No preto, lebo ktorá krajina by vládala splatiť dlh vo výške 340 miliárd Eur (150% HDP Grécka) s úrokmi 30% ročne? Grécko ekonomicky upadá a podľa mentálneho stavu krajiny (štrajky), bude aj naďalej. Má chybný systém a preto sú v podmienkach udelenia úveru tak silno spomínané reformy. Ukazuje sa však, že Grécko nie je schopné urobiť tak hlboké reformy, aby zvládlo dlh. Reformy totiž musí akceptovať aj obyvateľstvo (či už pasívne alebo aktívne). V takejto situácii požičať Grécku, znamená čistú stratu. Podiel Slovenska v Eurovale2 predstavuje 5,8 mld. eur, čo je takmer pätina (18,7%) hrubého verejného dlhu Slovenska (30,9 mld. eur). Tých 5,8mld eur zaplatí slovenský daňový poplatník, ak sa tie peniaze požičajú štátom typu Grécko. Tých 5,8mld. Eur predstavuje vyše 50% príjmov štátneho rozpočtu SR za rok 2011!!! Je to trocha priveľa na solidaritu. Takto sa Slovensko a rad ďalších štátov kvôli eurovalu môže dostať do vážnych dlhových problémov. Prečo politici prijímajú zlé rozhodnutia? Politici často prijímajú opatrenia v oblastiach, ktorým nerozumejú. Poviete si, že však to je všade tak. No áno, ale vo vyspelejších a väčších ekonomikách majú politici za sebou armádu fundovaných poradcov a navyše v krajine existuje množstvo neziskoviek, ktorých názor je neraz rešpektovaný nielen doma, ale aj v zahraničí. Prečo potom politici veľkých krajín robia zlé rozhodnutia? No lebo často sú tí poradcovia súčasne aj lobisti! Keďže tomu politik nerozumie, nevie rozpoznať ani to, či aktuálne ide o odbornú radu, alebo lobing. Na obe možnosti politik dostane nespočetné množstvo logických argumentov. Navyše prevádzkovať politickú stranu aj v zahraničí stojí nemalé peniaze. Stratiť vplyvného a bohatého sponzora si nemôžu dovoliť ani osobnosti ako Merkelová, či Sarkozy. No a finančný sektor patrí medzi veľmi vplyvných a bohatých sponzorov. Ten sektor, ktorý by utrpel najväčšie straty v prípade krachu krajiny. (Nemecké banky majú v gréckych dlhopisoch 22,7 miliárd Eur, francúzske 15 miliárd Eur, plus ďalších vyše 40 milárd v ďalších aktívach.) http://ekonomika.sme.sk/c/5924505/nemecke-banky-maju-v-dlhopisoch-grecka-23-miliard-eur.html Reštrukturalizácia dlhov - ako nato Dnes už každý otvorene rozpráva o krachu Grécka a potrebe reštrukturalizácie jeho dlhov. Napr. ex-šéf amerického FED-u Greenspan (mimochodom spoluzodpovedný za vypuknutie hypotekárnej a následne finančnej krízy), Briti, Standard and Poor‘s (udelila najhorší rating Grécku aký má na svojej stupnici), šéf ECB Tritchet, atď. Ako teda riešiť krach Grécka, aby sa nestalo Lehman Brothers Európy? Krach Grécka musí byť riadený a nie chaotický ako v prípade Lehman Brothers. Výška dlhov jednotlivých subjektov musí byť verejná, aby finanční investori vedeli, ktoré subjekty sú ako postihnuté gréckemi dlhopismi. Takto sa predíde situácii na finančných trhoch, ktorá spôsobila absolútnu nedôveru obchodníkov a tým zastavila toky peňazí na trhoch (nikto nechcel požičiavať nikomu). Reštrukturalizácia dlhov by mohla vyzerať nejak takto: Stanovia sa všeobecné podmieky reštrukturalizácie. Na rok sa stiahnu z obchodovania grécke vládne dlhopisy na finančných trhoch. Obchodníci sa ukludnia, Grécko bude mať čas na presvedčenie sveta, že nielen chce splatiť svoje dlhy, ale niečo preto aj robí a začína sa mu to aj dariť. Všetci dlžníci si dlh zageristrujú na ECB. Iba registrované dlhy podliehajú reštrukturalizácii. Registrovaný dlh sa rozdelí na tri časti: strata investora, skrytý úver a reštrukturalizovaný úver. Strata investora bude pozostávať z fixnej a pohyblivej straty. Fixná časť bude 5% istiny (percento je na dohode). Pohyblivá z nevyplatených úrokov a dodatočnej straty z istiny. Dodatočná strata z istiny bude 50% vyplatených úrokov za ostatných 10 rokov (určenie výšky vyplatených úrokov investorovi je možné viazať aj na iné časové obdobie, resp. iný parameter, napr. zisk z úrokov nad 5%, či premerných sadzieb v danom čase). Fixná strata istiny je daň za chybné investičné rozhodnutie, rovnako ako stata z nevyplatených úrokov. Dodatočná strata z istiny zas bude reflektovať správanie sa špekulantov, ktorí napriek riziku šli do investície s istotou dojnej kravy EÚ a ich daňových poplatníkov a fantastického zárobku. Ak v minulosti veľa zarobili, teraz veľa stratia. Nedotkne sa to tak vážne bežných investorov. Cieľom reštrukturalizácie nie je finančne zničiť špekulantov, ale pristrihnúť im krídielka. Strata investora by bola teda okamžitá, ale presne vypočítateľná. Najviac postihnutí veritelia by boli jasní, nevznikol by žiaden chaos a nedôvera na trhoch. Skrytý úver, by bol úver, ktorý by vypadol z oficiálnych dlhových štatistík krajiny. Zadĺženie krajiny by sa „účtovne“ znížilo. Avšak bol by dlhodobo evidovaný v ECB a úročil by sa adminitratívnym úrokom. Administratívny úrok by sa odvíjal od priemeru troch najnižších úverových sadzieb v eurozóne, ktoré platia krajiny za svoje dlhy. Vo výkazoch investorov by sa skrytý úver pretransformoval na dlhodobé aktívum. Z neho by sa neplatili žiadne dane, či poplatky. S týmito špeciálnymi aktívami by sa mohlo obchodovať na burzách a stali by sa z nich zmenky. Držiteľ zmenky ju môže predať, ak by potreboval peniaze hneď. Samozrejme za nižšiu cenu ako nominálnu. Ich splatnosť by však regulovalo ECB alebo dlžná krajina. Teda buď dlžná krajina bude nakupovať zmenku na burze a tak znižovať svoj reálny dlh, alebo ECB rozhodne o preklasifikovaní časti skrytého dlhu na štandardný. Vtedy dlžná krajina bude nútená prefinancovať ten dlh, ale v nominálnej hodnote (aj s administratívnymi úrokmi) novou pôžičkou. Právomoc ECB zabezpečí platenie dlhu krajinou, kedy sa jej už ekonomicky darí, ale z vypočítavosti (politikov) nebude ochotná platiť skrytý dlh. Časť skrytých úverov by investori mohli použiť na splatenie úverov z ECB z časov, kedy ECB posilovalo likviditu na trhu a pumpovalo doň desiatky miliárd Eur. Takto sa jednou ranou zníži nadmerná likvidita na finančnom trhu a súčasne si problémové banky budú môcť zlepšiť svoje úverové portfólio. Navyše by to bol aj znak eurosolidarity voči krajine v problémoch, lebo ten skrytý úver by zanikol a teda nemusel by byť splatený. Reštrukturalizovaný úver, ktorý by poskytla Eurozóna, by bol zostatok pôvodného dlhu, ktorý by zostal po odpočítaní straty investora a skrytého dlhu. Jeho podiel na celkovom dlhu pred reštrukturalizáciou by nemal byť vyšší ako 80% HDP krajiny. Toto by mohla byť hranica dlhu, z ktorého by sa mala vedieť vymotať každá krajina aj bez pomoci zvonka. Avšak reštrukturalizácia dlhu (napr. Grécka) nemá význam, pokiaľ sa nezrealizujú reformy. Bez reforiem systém zostane chybný aj naďalej a nové dlhy sa začnú opäť kopiť (stačí sa pozrieť na naše zdravotníctvo).
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Učiteľ, ktorý sa rád hral. Ako sa Milan Reindl stal dizajnérom Lego Technic

Nevyštudoval techniku ani dizajn. Napriek tomu sa stal jedným z jedenástich dizajnérov Lego Technic. Len vďaka tomu, že si rád z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.

SVET

Výbuchy pri štadióne v Istanbule zabili najmenej 13 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.


Už ste čítali?